Firma sa zaviazala, že škody uhradí

16. septembra 2012 by septembrovespravy Pridaj komentár

Firma sa zaviazala, že škody uhradí, no lepšie by bolo, keby sa to nestalo a prostriedky či ich energia sa mohli využiť na nieco iné. Digitalizácia v Slovenskej národnej knižnici je ohrozená. Do roku 2015 má byť zdigitalizovaných 260 miliónov strán, zatiaľ sú urobené len 2 milióny. Dôvodom je podľa riaditeľky nečinnosť bývalého vedenia. To však tvrdí, že je to lož a obvinenia sú účelové. Od 1. apríla malo fungovať pracovisko vo Vrútkach, kde sa malo digitalizovať vyše 300 000 strán denne. Priestory v čase, keď som nastúpila do funkcie, neboli pripravené. Chýbali viaceré povolenia. Bývalý riaditeľ D.Katuščák označil tvrdenie za účelovú nepravdu. Pracovisko sa podľa neho vybavilo z prostriedkov projektu a odovzdal ho s povolením na užívanie. Zasiahlo ministerstvo kultúry, ktoré od 16. marca schvaľuje objednávky, ktoré sme na tento účel vystavili. Pracovisko nie je vybavené, ale nie je to chyba bývalého vedenia. Súčasná riaditeľka tvrdí, že za bývalého vedenia boli problémy aj vo verejnom obstarávaní. Pri viacerých obstarávaniach neboli pripravené ani podklady. A nebolo začaté ani jedno verejné obstarávanie. Bývalý riaditeľ obvinenia odmieta s tým, že všetky kľúčové verejné obstarávania sa začali. v súlade s rámcovou zmluvou. Podľa plánu by mal byť projekt ukončený v júni 2015, zrejme si však bude vyžadovať predĺženie. Ak neviete, kam ísť cez víkend, môžete spoznávať nepoznané. Svoje brány totiž otvoria bežne neprístupné pamiatky. Sú tu Dni európskeho kultúrneho dedičstva. Tajomstvá poodhalia mnohé hrady, paláce, cirkevné a chránené budovy. Bezplatne či za symbolický poplatok otvoria priestory, do ktorých sa bežne človek nedostane. Nie je cieľom zadarmo sprístupniť všeobecne známe múzeá, ale urobiť iné podujatia, sprístupniť objekty, ktoré sú zvyčajne uzavreté. Návštevníci Bratislavy budú môcť vstúpiť aj do Pisztoryho paláca. Počas 2. svetovej vojny v ňom sídlilo nemecké veľvyslanectvo, za socializmu Leninove múzeum a dnes je v pláne jeho obnova. Sprístupnená bude aj drevená konštrukcie krovu Dómu sv.Martina. Budú môcť vidieť originál drevo, stredoveké z gotickej prestavby a úpravy kostola. Päťpodlažný krov, fascinujúci pohľad, aj my pamiatkári, ktorí sme zvyknutí na mnohé prekvapenia ideme do pokory. 8,5 metra podo mnou boli kedysi korunovaní uhorskí králi. Dnes na tomto mieste stojí hlavný oltár. Dni európskeho kultúrneho dedičstva sa tento rok nesú v znamení témy Pamiatky môjho domova. Ich spoznávanie okorenia aj rôzne výstavy a koncerty. Slovenský operný spevák P. Dvorský si vo Viedni prevzal cenu Centrope. Udeľuje sa za mimoriadne zásluhy o rozvoj stredoeurópskeho regiónu. Získal ju ako iniciátor a garant najväčšej detskej pesničkovej súťaže Slávik Slovenska. Súťaž začali neskôr organizovať vo viacerých krajinách Európy a tiež v Toronte a New Yorku. Najvyššie položené kino na Slovensku definitívne zatvorilo svoje brány. Kino Tatry v Tatranskej Lomnici pohltila digitalizácia. Zároveň sa na ňom podpísal aj zub času. Pri poslednej projekcii nechýbali emócie. Sála praská vo švíkoch a pán Karol vkladá do premietačky posledné 3 km celuloidového filmu. Čaro klasického premietania v Tatrách sa definitívne končí. Za mojich mladých čias kino znamenalo niečo iné ako dnes. Je to nostalgia, ja si to kino pamätám od malého decka. Takmer 30 rokov robila v pokladnici kina pani Marta. Zlaté časy zažívala kinosála pod Lomnickým štítom v 80. rokoch 20. storočia. Celý deň mi doma drnčal telefón: nechaj mi lístok, nechaj mi lístok. Atmosféra, ktorá pred plátnom v tých časoch bývala, sa podľa pamätníkov nedá ničím nahradiť. Paradoxne, práve pri poslednom premietaní si pán Karol s úsmevom spomenul na svoje začiatky. Starší kolega ma mal zacvičiť a on neprišiel. Dole bolo plno divákov, hore roztrasený premietač, ale prešlo to bez väčších kiksov. Premietačka sa dnes v tatranskom kine definitívne zastavila symbolicky na pravé poludnie. Smutné, už sme si so Zuzankou, pani vedúcou, aj poplakali. Skončili sme, ale som optimista, že si ešte zapremietam. A ja odchádzam ako posledný divák zanikajúceho najvyššie položeného kina na Slovensku v Tatranskej Lomnici.